10.1.2010

Mám nápad!!! Vykríkla raz na jeseň po obede Paťa až som sa zľakla a Luky prevrátil oči v stĺp, pretože očakával okamžitú katastrofu. A tak som spozornela aj ja, pretože Paťa, keď má nápad, väčšinou to končí katastrofou pre mňa i Lukyho. A to sa už Paťa nedala zastaviť a pokračovala: „Keď už je teda Nikki chovná sučka, tak prečo by nemohla mať aj šteniatka. A keď bude mať šteniatka, tak predsa musíme založiť chovateľskú stanicu!!!!!“

No to je teda nápad, preblesklo mi hlavou. Do čoho ma to strká? Šteňatá? Chovateľská stanica? To jej musím vytĺcť z hlavy a pozrela som sa na Lukyho, že snáď mi z tej kaše pomôže. Lenže Luky ma sklamal na celej  čiare a po chvíľke rozmýšľania sa k tomu bláznivému nápadu pridal a začal ten nápad rozvíjať. To som už nemohla počúvať a išla som sa schovať do spálne.

Paťa si uvarila kávu a začala telefonovať Janke. I to je nebezpečná činnosť, pretože Janka ju tiež podporí a tak som sa vplížila naspäť do obývačky, aby som mohla špehovať každé slovíčko. Bola to katastrofa. Založiť chovateľskú stanicu je vraj jednoduché, stačí vymyslieť aspoň tri názvy, vyplniť žiadosť o registráciu chovnej stanice a poslať ju na Slovenskú kynologickú jednotu, zaplatiť poplatok a čakať, ktorý názov nám bude schválený. To sa Pati zapáčilo, a začala hneď konať. Teda skôr vymýšľať názvy, že ako by sa mohla volať chovateľská stanica. Nič moc ju nenapadalo, teda mne sa nič nepozdávalo, a ani Luky nebol jej návrhmi nadšený. Lenže keď už ich debata o mne bezo mňa trvala dlho, tak som začala pobehovať akože mi treba cikať. Prerušila som ich rozhovor a išli sme von. Po návrate som už o názve chovateľskej stanice nepočula ani slovo. Sladko som zaspávala, pretože som si myslela, že katastrofa je zažehnaná. Ako som sa mýlila.....

Asi o týždeň sa Paťa s Lukym k téme chovateľská stanica vrátila. A začali vymýšlať. Vraj sa väčšinou chovateľské stanice volajú podľa toho, kde je. Jedno lepšie ako druhé. Prvé čo ich napadlo, bolo slovko „Bánoš“. Je to vlastne kopec, ktorý tak voláme a kde sa chodíme prechádzať. Skoro ma trafil šľak, to by vyzeralo. Budem mať šteniatka a budú z Bánoša. To teda nie, pozrela som sa na obidvoch a obrátila oči v stĺp, aby pochopili, že s tým teda nesúhlasím. Našťastie ich to rýchlo prešlo a vymýšľali ďalej. Paťa navrhla Roux Rose, Ryšavá ruža, vraj preto, že mám srsť tak trošku do ryšava. Potom vraj by nebolo zlé Hradná pani, že keď ma videla na hradbách rozpadnutého hradu Zubštejn na Morave, tak by si to vedela aj predstaviť. Hneď som si spomenula, ako ma tam Paťa fotila, hej tam bolo dobre, keby že tam bývame, tak by som ten názov brala. Ale ryšavá ruža, to nie. Čo ja mám spoločné s kvetinkou? A potom prišiel ešte jeden nápad. Luky navrhol že vraj Nočný des. To sa mi už vonkoncom nepáčilo, aký ja som nočný des? Veď ja tak pekne v noci spinkám, ja som taká dobrá, ...no niekedy cez deň som ako malý des, ale len preto, že potrebujem vybehať všetku energiu, čo som si cez noc našetrila.  

Po tejto debate som sa začala pomaly zmierovať s týmto bláznivým nápadom, ale v noci som sa budila a premýšľala o tom, ako ich presvedčiť, že existujú aj iné krajšie názvy.

Neviem ako dlho pokračovali debaty Lukyho a Pati, výsledok však bol, že čas utekal a stále sa nevedeli dohodnúť. A ja som sa tešila, že z toho nič nebude. Opak bol pravdou, neviem, čo ich k tomu priviedlo, ale nakoniec vymysleli názov chovateľskej stanice Od Bosorky.

No poviem Vám, najprv som nad tým krútila hlavou, na po dlhšom rozmýšľaní a prebdenej noci som si povedala, že to mi celkom pristane. Pretože ja som naozaj malá bosorka. Paťa mi niekedy hovorí ty bosorka jedna, keď niečo vyparatím, keď sa chcem hrať a ponáhľame sa domov, keď sa naťahujem o handru na utieranie mojich labiek , no vlastne mi tak hovorí dosť často. Aj keď sa večer pritúlim a Paťa mi hladká bruško, alebo keď si pýtam piškótku, keď pozerám na rybičky v akváriu. Niekedy hovorí že som jej počarovala ako malá bosorka, taká ta dobrá bosorka, malá dobrá bosorka.

A tak som nakoniec rada, že je to tak ako je. Už nie som len Nikkita, ale aj Bosorka a moje šteniatka budú z chovateľskej stanice Od Bosorky, jupíííí!!!!

 

A zasa bola sobota, trošku upršaná, ale bola. Jasné, že som neporušila tradíciu a vstala som skoro ráno, no teraz už len o šiestej. Komu by sa chcelo si zmáčať bruško a labky hneď po ránu. Ešte keď vás potom strčia do vane a nožičky umyjú. Ale čo už, treba mi cikať tak ideme von.

 

Keď sme sa vrátili, myslela som, že to bude ako každú sobotu, napapám sa, pohrám pospinkám a tak dokola. Poprípade niečo vyparatím. Musím predsa trošku hnevať, aby vedeli že ma majú, hi hi...

Paťa však vytiahla novú zbraň : „ uťahám ťa, aby si nemyslela na lotroviny“. Pff, to sa ale prerátala. A tak sme vyrazili na výlet na Pustý hrad pri Zvolene. A čo na tom bolo najlepšie, že išla aj Vladka a Vladko! Cesta autom bola super, sedela som si v taške a pozerala kam ideme.

Hneď ako sme vystúpili z auta, zobrala som všetko do svojich labiek. Mňa a uťahať? A tak som odhodlane vybehla na cestu smerom hore, veď hrady sú predsa na kopci. Poviem Vám, kopec to bol riadny, ale tá zábava po ceste!!!! No priznávam, sem tam ma Paťa aj poponiesla, lebo predsa len som vraj ešte malá. Keď sme už boli skoro hore, tak nás predbiehal „bežec“, ako Paťa hovorí bežal o život. Ja Vám neviem, čo sa mi na ňom tak zapáčilo, úplne ma fascinoval, nemohla som od neho odtrhnúť zrak, sluch, čuch ...... A potom sa mi v hlavičke zrodil nápad. A keďže som kerník, k realizácii to bolo len sekundu. Rozbehla som sa hore kopcom za tým bežcom čo mi nožičky stačili. Za sebou som len počula Paťu ako kričí „zostaň“ Nikki „naspäť“! Kašlem na to, bežím za ním, pelášim, čo mne je po Pati, toto je zábava! Ani neviem kedy som si uvedomila, že ho nedohoním. Po ceste som stretávala ľudí, ktorí na mňa kričali „Pridaj, pridaj“. Mysleli si, že patrím k „bežcovi“.

 

No poviem vám, ani neviem, kedy som si uvedomila, že som sama. Ani bežec, ani Paťa, ani Vladka a Vladko. Sadla som si na ceste ako kôpka nešťastia a rozmýšľala čo ďalej. Zrazu mi prišlo smutno, no pretože som šikovná a myslí mi to, tak som sa vybrala dole kopcom, odkiaľ som prišla, snáď tam niekoho nájdem, musím nájsť. A aj našla, Paťu!!! Aká som bola rada, ako som sa tešila!!! No čo ma zarazilo, že Paťa ma pripla na vodítko a škaredo sa na mňa pozrela, že vraj som bosorka, čo si robí čo chce!

 

A tak som zvyšok výletu bola na vodítku. No mne to nevadilo, zasa som ukázala, že som naozajstný kerník, hurá! Som kerník! Šikovný kerník!

 

Musím ale priznať, že keď sme sa vrátili domov, tak som zaspala ako mača. A bolo mi úplne jedno kde. Myslím, že Paťa dosiahla svojho, bola som super ustatá. Alebo že by to bolo tým mojím útekom do neznáma?

 

Až neskôr som sa dozvedela, keď Paťa telefonovala Elenke (viem, že sa to nepatrí, ale ja som aj tak počúvala), že sa o mňa Paťa bála, že sa nevrátim, že sa mi niečo stane a že nakoniec zostanem v tom lese sama a sama. A tak som si dala predsavzatie, že musím „zdrhať“ častejšie, aby sa o mňa nebála, hi hi...

 

(pozri galeria – výlet Pustý hrad)

 

 

Ako ma nechali doma

Jeden deň, myslím, že to bol štvrtok, prišiel domov Luky. Ako som sa tešila, bude zábava. Mám rada okolo seba veľa ľudí. A priviedol aj Luciu. Vraj frajerka, priateľka, či ako tomu ľudia hovoria. A doniesli mi samé dobroty. Hneď som sa predviedla, ako správny kerník. Behala som, skackala, rozprávala...to bol krásny deň.

No druhý deň ráno si Paťa začala baliť tašku. Jéj, určite ideme spolu na výlet. Milujem výlety. A tak, aby náhodou niečo nezabudla, sedela som pri taške a kontrolovala, čo všetko sa tam balí. Trošku mi bolo divné, že tam nie je žiadna moja obľúbená hračka a tak som si jednu doniesla, krásneho oslintaného potkaníka. Paťa mi ju ale nedovolila dať do tašky, vraj toto nepotrebuje. Hm, ale ja hej!!! A tak som ju tam statočne napchala, keď sa nedívala. Robota s tou Paťou, vôbec na mňa nemyslí. Konečne všetko zbalené. Už len aby sme išli.

Zvonček, jéj, kto k nám ide? Ferko!!! Hurá, tak aj on ide s nami, to bude zábava.

No aké bolo moje prekvapenie, keď Ferko zobral „našu“ tašku a spolu s Paťou odišli. A mňa nechali doma!!! To čo je za poriadok. Tak oni si idú za zábavou a mňa nechajú doma, to teda nie, to budú ľutovať.

Keď sa vrátil Luky s Luciou, bola som celkom rada, aspoň tí tu zostali. Ostatne aj s nimi je zábava.

Tri dni ubehli ako nič a Paťa stále nikde. No veď keď sa vráti, ja jej to všetko pekne spočítam.

Už je pondelok ráno a Paťa nikde...ešte že tu je Luky, s ním sa nenudím. Aj na veľkej prechádzke sme boli.

Čo to? Kľúče vo dverách!!!! Štrngocú, Paťa ide!!!! To ja poznám. Jáj, ako sa teším....ale počkať, budem hrať pekne urazenú kerničku. Žiadne vítanie, žiadne vrtenie chvostíkom a poskakovanie. Normálne urazená. A tak som si pekne vliezla pod stôl a hrala nevšímavku. No dlho mi to nevydržalo, asi tak polhodinku. Ale keď Paťa vybalila tašku a doniesla mi dobrotku, to už bolo niečo iné.

No ešte mám šancu hrať urazenú, keď príde Ferko. Veď ten za to všetko môže!!! A aj som mu to vytmavila, normálna ignorácia a vydržala som dlho, fakt dlho...skoro celý deň...lenže keď mi tak chýbalo pohladkanie...a tak som to moje trucovanie večer nenápadne ukončila, no stálo to Ferka zopár piškotiek a prihováranie.

A potom som sa dozvedela, kde vlastne boli. Vraj Slovenský raj, vraj chodili po rebríkoch a stupačkách a vraj by som to nezvládla ....pch to ma ešte nepoznajú. Keď tam pôjdu nabudúce, niečo vymyslím a dám sa pribaliť do tašky, tak...

Ale fotky doniesli naozaj krásne, fakt, tam sa musím nabudúce dostať aj ja!!!!

(fotky – pozri galeria – vylety)  august 2011