A zasa bola sobota, trošku upršaná, ale bola. Jasné, že som neporušila tradíciu a vstala som skoro ráno, no teraz už len o šiestej. Komu by sa chcelo si zmáčať bruško a labky hneď po ránu. Ešte keď vás potom strčia do vane a nožičky umyjú. Ale čo už, treba mi cikať tak ideme von.

 

Keď sme sa vrátili, myslela som, že to bude ako každú sobotu, napapám sa, pohrám pospinkám a tak dokola. Poprípade niečo vyparatím. Musím predsa trošku hnevať, aby vedeli že ma majú, hi hi...

Paťa však vytiahla novú zbraň : „ uťahám ťa, aby si nemyslela na lotroviny“. Pff, to sa ale prerátala. A tak sme vyrazili na výlet na Pustý hrad pri Zvolene. A čo na tom bolo najlepšie, že išla aj Vladka a Vladko! Cesta autom bola super, sedela som si v taške a pozerala kam ideme.

Hneď ako sme vystúpili z auta, zobrala som všetko do svojich labiek. Mňa a uťahať? A tak som odhodlane vybehla na cestu smerom hore, veď hrady sú predsa na kopci. Poviem Vám, kopec to bol riadny, ale tá zábava po ceste!!!! No priznávam, sem tam ma Paťa aj poponiesla, lebo predsa len som vraj ešte malá. Keď sme už boli skoro hore, tak nás predbiehal „bežec“, ako Paťa hovorí bežal o život. Ja Vám neviem, čo sa mi na ňom tak zapáčilo, úplne ma fascinoval, nemohla som od neho odtrhnúť zrak, sluch, čuch ...... A potom sa mi v hlavičke zrodil nápad. A keďže som kerník, k realizácii to bolo len sekundu. Rozbehla som sa hore kopcom za tým bežcom čo mi nožičky stačili. Za sebou som len počula Paťu ako kričí „zostaň“ Nikki „naspäť“! Kašlem na to, bežím za ním, pelášim, čo mne je po Pati, toto je zábava! Ani neviem kedy som si uvedomila, že ho nedohoním. Po ceste som stretávala ľudí, ktorí na mňa kričali „Pridaj, pridaj“. Mysleli si, že patrím k „bežcovi“.

 

No poviem vám, ani neviem, kedy som si uvedomila, že som sama. Ani bežec, ani Paťa, ani Vladka a Vladko. Sadla som si na ceste ako kôpka nešťastia a rozmýšľala čo ďalej. Zrazu mi prišlo smutno, no pretože som šikovná a myslí mi to, tak som sa vybrala dole kopcom, odkiaľ som prišla, snáď tam niekoho nájdem, musím nájsť. A aj našla, Paťu!!! Aká som bola rada, ako som sa tešila!!! No čo ma zarazilo, že Paťa ma pripla na vodítko a škaredo sa na mňa pozrela, že vraj som bosorka, čo si robí čo chce!

 

A tak som zvyšok výletu bola na vodítku. No mne to nevadilo, zasa som ukázala, že som naozajstný kerník, hurá! Som kerník! Šikovný kerník!

 

Musím ale priznať, že keď sme sa vrátili domov, tak som zaspala ako mača. A bolo mi úplne jedno kde. Myslím, že Paťa dosiahla svojho, bola som super ustatá. Alebo že by to bolo tým mojím útekom do neznáma?

 

Až neskôr som sa dozvedela, keď Paťa telefonovala Elenke (viem, že sa to nepatrí, ale ja som aj tak počúvala), že sa o mňa Paťa bála, že sa nevrátim, že sa mi niečo stane a že nakoniec zostanem v tom lese sama a sama. A tak som si dala predsavzatie, že musím „zdrhať“ častejšie, aby sa o mňa nebála, hi hi...

 

(pozri galeria – výlet Pustý hrad)