Ako ma nechali doma

Jeden deň, myslím, že to bol štvrtok, prišiel domov Luky. Ako som sa tešila, bude zábava. Mám rada okolo seba veľa ľudí. A priviedol aj Luciu. Vraj frajerka, priateľka, či ako tomu ľudia hovoria. A doniesli mi samé dobroty. Hneď som sa predviedla, ako správny kerník. Behala som, skackala, rozprávala...to bol krásny deň.

No druhý deň ráno si Paťa začala baliť tašku. Jéj, určite ideme spolu na výlet. Milujem výlety. A tak, aby náhodou niečo nezabudla, sedela som pri taške a kontrolovala, čo všetko sa tam balí. Trošku mi bolo divné, že tam nie je žiadna moja obľúbená hračka a tak som si jednu doniesla, krásneho oslintaného potkaníka. Paťa mi ju ale nedovolila dať do tašky, vraj toto nepotrebuje. Hm, ale ja hej!!! A tak som ju tam statočne napchala, keď sa nedívala. Robota s tou Paťou, vôbec na mňa nemyslí. Konečne všetko zbalené. Už len aby sme išli.

Zvonček, jéj, kto k nám ide? Ferko!!! Hurá, tak aj on ide s nami, to bude zábava.

No aké bolo moje prekvapenie, keď Ferko zobral „našu“ tašku a spolu s Paťou odišli. A mňa nechali doma!!! To čo je za poriadok. Tak oni si idú za zábavou a mňa nechajú doma, to teda nie, to budú ľutovať.

Keď sa vrátil Luky s Luciou, bola som celkom rada, aspoň tí tu zostali. Ostatne aj s nimi je zábava.

Tri dni ubehli ako nič a Paťa stále nikde. No veď keď sa vráti, ja jej to všetko pekne spočítam.

Už je pondelok ráno a Paťa nikde...ešte že tu je Luky, s ním sa nenudím. Aj na veľkej prechádzke sme boli.

Čo to? Kľúče vo dverách!!!! Štrngocú, Paťa ide!!!! To ja poznám. Jáj, ako sa teším....ale počkať, budem hrať pekne urazenú kerničku. Žiadne vítanie, žiadne vrtenie chvostíkom a poskakovanie. Normálne urazená. A tak som si pekne vliezla pod stôl a hrala nevšímavku. No dlho mi to nevydržalo, asi tak polhodinku. Ale keď Paťa vybalila tašku a doniesla mi dobrotku, to už bolo niečo iné.

No ešte mám šancu hrať urazenú, keď príde Ferko. Veď ten za to všetko môže!!! A aj som mu to vytmavila, normálna ignorácia a vydržala som dlho, fakt dlho...skoro celý deň...lenže keď mi tak chýbalo pohladkanie...a tak som to moje trucovanie večer nenápadne ukončila, no stálo to Ferka zopár piškotiek a prihováranie.

A potom som sa dozvedela, kde vlastne boli. Vraj Slovenský raj, vraj chodili po rebríkoch a stupačkách a vraj by som to nezvládla ....pch to ma ešte nepoznajú. Keď tam pôjdu nabudúce, niečo vymyslím a dám sa pribaliť do tašky, tak...

Ale fotky doniesli naozaj krásne, fakt, tam sa musím nabudúce dostať aj ja!!!!

(fotky – pozri galeria – vylety)  august 2011